Ach, zas jeden krutý...
A vravel, že ľúbi!
Mám tak veľký strach,
že sú to len prázdne sľuby.
Veta ledabolo vypustená z úst.
Keď ma najviac spútaš sebou,
odporne zakričíš:
- Tak ma pusť!
Čo spravím...
zviazaná povrazmi neviditeľných pút?
Pozrieš a budeš vidieť tvár,
čo nemá nič,
len obrovské vyčítavé oči...
Budem ticho,
oči budú kričať miesto úst:
Načo si hovoril:
-Tak veľmi Ťa chcem!
Tak veľmi Ťa ľúbim!
Načo?!
Keď teraz ma spútanú odháňaš preč?!
Tak teda pôjdem.
Ja
Nič
Kráčať budú len oči,
trikrát tak veľké ako ja,
rozšírené strachom.
Koľkou budem obeťou lásky?
A koľko takých si už spláchol?
Komentáre