Odmietol si chodník
závejmi zaviaty
a vyrazil dvere v srdci
do trinástej komnaty.
No na prahu môjho srdca
postávaš teraz nesmelo,
mne sa z Tvojej zbabelosti
plakať zachcelo...
A tak slzy topia v srdci
celú tajnú skrýš,
Ty sa nemo trasieš,
že sa utopíš
Alebo nebohodaj
na slze skĺzneš – zlomíš hnáty,
nikdy by si neodpustil
sám sebe také straty.
Ešte horšie by bolo
v labyrinte komnát srdca zablúdiť.
Ani krok už vpred !
-keď nemáš kompas ani zlatú niť.
Tak smutno v srdci naivnom,
čo verí na rozprávky s udatným princom.
Zatiaľ prišiel zbabelec,
do srdca tlčie zhrdzaveným klincom.
Komentáre