Mĺkvo pozorujem
snáď po tisíci krát
a predsa znovu užasnuto.
Ruky, na ktorých čas
vytlačil toľko brázd
a je mi trochu ľúto...
toho, čo mohlo byť a nebolo
a toho, čo bolo a už nie je.
Nevadí, že chute boli rôzne,
veď jedného sa človek
zaraz preje.
Prsty, ktoré po tisíci krát
a predsa pokorne ako po prvý,
preberajú drobné čierne guľôčky.
V duchu s Tebou odriekam
otčenáš a Zdravas
ako Ťa tak tajne pozorujem...
modlím sa za Teba, za seba, za nás.
Je mi ľúto, že už nevládzeš.
Je mi smutno,
že viac asi neochutnám
z Tvojej vianočky...
Komentáre