Mám mokro v teniskách
a malý strach,
že dážď neprestane ...
Len čo potom? Čo sa stane ?
Prietrž mračien
valiacich sa oblohou
zmáča nocou premrznuté dlane.
Studené kvapky lejú sa
po tvári, stekajú po vlasoch.
Premočená pýtam sa,
či má cenu premýšľať o Tebe,
o nás dvoch...
Z neba padajú chladné slzy.
V kalendári bolo Jána.
Tak prečo len mňa mrzí,
že slza neba nie je slaná?
Keď sa s mojou zmieša,
slanosť zaniká.
A nie je toho dáždnika,
čo ukryl by všetky zboľavené miesta.
Tak lej!
Plač, nebo!
Raz uschnem ja,
i moja mokrá cesta.
Slnko vyčaruje usmiatu tvár,
zmaže trápne dlhé, smutné gestá.
Komentáre