Sme z takej látky,
ako naše sny.
A TU na prchavý okamih,
pokým sa rozvidní...
Vzbĺknuté plamene,
horiace pochodne.
A žiť?
Ľahučko ťažké,
priepastne bezodné...
Špinavý smrad
kopy fyzična.
Škaredo napísané?
NECH!
Bývam ironická,
definitívne konečná.
Prajem si len,
aby aspoň myšlienky
voňali krásnom,
nám – ľuďom,
smrťou vyliečeným bláznom.
Komentáre