Uplakanému ránu
nežne utieram slzy v nádeji,
že osuším zároveň
aj vlastné slané pleso žiaľu.
Vidieť svet krajším,
slnko ešte žiarivejšie ako je,
nebo celkom na dosah...
mám s tebou bez orosených očí
šancu vidieť - aspoň malú.
No väčšiu ako nič.
Načo ľudia plačú?
Mokrá ničota.
Dovolím, nech myšlienky veselo skáču
bez soli v pravidelnom rytme úsmevu,
že som – že si.
Že sme spolu mohli
vychutnávať chvíle radosti
a od seba zas vedieť pochopiť aj bôľ,
keď si ďaleko
a predsa tak blízko...
Vidieť len pomocou stisnutého srdca,
že si naozaj bol
a stále si celkom na dosah,
lebo ťa nosím v sebe ako všetko,
čo mám rada.
Život – milujem sa s tebou
v priamkach pretínajúcich sa dráh.
Rozpúšťam na jazyku,
vnímam tvoju chuť,
si moja ostro – sladká Chili čokoláda.
Komentáre